Myslím, že som vo svojom živote celkom úspešná. Zastávam pozíciu zástupkyne riaditeľa a moja práca je mojím koníčkom. Môj život sa napospol vyvíjal podľa mojich osobných prianí a túžob. S manželom sme vychovali dnes už dospelé dcéry, na ktoré sa dedičná ctižiadosť tiež prirodzene preniesla. Jedna z dcér je žiadanou fotografkou. Mladšia dcéra sa vydala po dráhe podnikateľky. Napriek všetkým prvotným prekážkam sa prepracovala vlastnou usilovnosťou až k veľmi prosperujúcej vlastnej firme. Práve s onou mladšou dcérou súvisí aj môj životný príbeh, ktorý by som vám teraz rada rozprávala.
Ako vo väčšine vzťahov, aj v našom manželstve sa po rokoch začali objavovať prvé trhliny a krízy. Boli sme manželmi cez dvadsať rokov a stereotyp sa medzi náš vkrádal čoraz intenzívnejšie. Môj muž, hoci si ho viac vážim, nie je práve emotívny a zdieľaný človek. Na rozdiel odo mňa. Prejavy citu a výbuchy emócií som u neho vlastne vždy tak nejako postrádala. Ale inak sme s mojím mužom na rovnakej vlne, a tak som nikdy nevyvolávala umelé dusno len preto, že je na môj vkus až príliš studený ňufák. Všetko viac-menej išlo po všetky tie roky, ako po masle, a tak som sa naučila v sebe toto utrpenie potláčať. Milovala som ho a milujem dodnes. Preto som pred jeho chladom zatvárala oči a vážila si jeho iné prednosti. Nikdy som ho nepodvádzala a nešla som žiadnym milostným románikom zámerne oproti. Párkrát som sa pokúsila so svojim mužom porozprávať o tom, ako sa cítim. Hovorila som o tom, že na mňa naša kríza veľmi dolieha a mám obavy zo spoločnej budúcnosti. Môj manžel ma odbil väčšinou tým, že preháňam a nie je čoho sa báť. Miluje ma, len to nevie dať najavo toľko a tak často, ako ja. Napriek všetkým problémom to aj v posteli napodiv stále veľmi iskrilo a stopercentne klapalo.
Obe dcéry vyleteli pomerne skoro z nášho spoločného hniezda a osamostatnili sa. Mladšia dcéra bola ten typ, ktorý k životu dlho nepotrebuje partnera. Zdala sa byť veľkou kariéristkou. O tom som si myslela svoje a do ničoho som jej nehovorila. Nikdy.
Keď rozbiehala svoju prvú pobočku, jej hlavným dodávateľom bol sympatický mladý muž. Slovo dalo slovo, rande vystriedalo rande a zrazu tvorili pár. Ruka v ruke k nám spoločne chodievali veľmi často na rodinné večere a jazdievali sme tiež pravidelne na spoločnej dovolenke. Radima sme si obľúbili. Ja aj manžel. Keď nám dcéra oznámila zasnúbenie, boli sme nadšení. Tešilo nás, že sa aj táto mladá divoška chce konečne poriadne usadiť.
Svadba bola rozprávková a manželstvo bežalo prvý rok. V mojom manželstve naopak chladu pribúdalo. Dcéra čoskoro otehotnela a všetci sme nadšene čakali na prvé bábätko v rodine. Bola stále veľmi vyťažená a snáď aj preto jedného smutného dňa potratila. Bola už v siedmom mesiaci. Pre všetkých to teda bola tvrdá rana. Aj keď nie som sebecký človek, v skryte duše som dúfala, že táto situácia nás s manželom aspoň trochu spojí a zomkne. Môj muž bol však stále rovnako nehovoriaci a voči mne apatický.
Dcéra sa totálne zosypala. Svoju bolesť topila v práci. Keď ju prišla ponuka na spoluprácu s americkým trhom, neváhala. Pol roka v Amerike. Pre mňa, aj jej muža to bolo nepochopiteľné rozhodnutie. Veľa sme spolu vtedy, on a ja, vyrážali na spoločné obedy a preberali hore spodkom, ako jej rozhodnutie zvrátiť. Radim ju veľmi miloval a rozhodne si nedokázal predstaviť pol roka bez svojej ženy. Moja dcéra však dúfala, že Amerika jej pomôže prekonať ten obrovský žiaľ z potratu. Nehľadala útechu v náručí svojho muža, ale v New Yorku. Nastal ten deň, keď mala poslednú možnosť ešte všetko zrušiť. Neurobila to. Do Ameriky naozaj odletela.
Všimla som si, že môjho muža táto situácia veľmi znepokojuje. Všetko si ale riešil sám a uzatváral sa stále viac a viac do seba. Jeho nedobytnou pevnosťou sa stala jeho pracovňa, aj srdce.
Pár mesiacov bežali životy naše životy po vlastných osiach. Nikto s nikým nehovoril a do ničoho sa pre istotu nešťuralo. Až Radim prelomil ľady. Pozval ma na večeru. Bol zrejme zúfalý, pretože moja dcéra sa nezachovala pekne. Nepodávala o sebe žiadne správy a správala sa, akoby dieťa stratila len ona. Ale ja som o nej nič nevedela. Bol to v našej rodine šialený zvrat. Na také nepríjemnosti a zničené vzťahy sme nikto neboli zvyknutí.
S Radimom sme sa stretávali stále častejšie. Hovorili sme spolu otvorene o všetkom, ako najlepší priatelia. Všetko sme si mohli povedať úplne narovinu a bez okolkov. Neraz sme striedavo plakali jeden druhému na ramene.
Luxus, alebo bizár? Prehľad najdrahších vecí trblietajúcich sa zlatom
Môj muž odišiel na služobnú cestu a Radimov sa zhodou okolností práve rekonštruoval. Ponúkla som mu, že môže využiť náš dom počas toho potrebného jedného mesiaca, kým bude tá najhoršia časť rekonštrukcie za ním. Súhlasil. Môj manžel pracovne odletel na mesiac a pol do Dánska.
Po dlhej dobe sa u nás doma s odletom manžela dalo zase normálne fungovať. Frustrácia ustupovala a Radimova prítomnosť ma tešila. Aj on pri mojej starostlivosti akoby znova ožil. Začali sme však k sebe cítiť niečo viac. Obaja sme sa správali tak, že to neexistuje. Zakazovali sme si premýšľať o sebe týmto spôsobom. Trávili sme dlhé hodiny debatovaním o tom, že toto nie je možné. Obaja sme to nejakú chvíľu rešpektovali. Zbližovali sme sa však stále čoraz viac.
Jeden sobotný večer všetko vyvrcholilo. Pripravovala som večeru. Radim sa vrátil z práce a zamieril rovno do kuchyne. Jeho pohľad hovoril za všetko. Bolo jasné, že takto ďalej nie. Myslela som si, že si zbalí veci a okamžite odíde. Bolo by to vlastne najjednoduchšie. Opak bol pravdou. Pristúpil ku mne a s neodbytnou naliehavosťou mi začal bozkávať. Vášnivo a divoko. Tú noc sme sa spolu prvýkrát vyspali. Druhý deň sme okolo seba chodili ako cudzí. To však nevydržalo dlho. Nasledujúci večer sa stalo to isté. Nehanebne sme sa milovali v našej posteli, našej spálni. Bolo to neuveriteľne krásnych x nocí a niekedy aj dní. Boli sme ako blázni. Nemysleli sme na to, ako to bude ďalej. Ani sme sa o tom nebavili. Bez viny sme si užívali jeden druhého. Tento tajný vzťah s podstatne mladším mužom mi nalieval novú krv do žíl.
Všetko sa zosypalo v momente, keď Radimovi zvonil telefón. Volala moja dcéra. Po toľkých dlhých mesiacoch sa uráčila ozvať. Dala sa dohromady, zbalila kufre, zrovnala priority a počas dvoch dní sa chcela vrátiť späť. Späť domov, k svojmu mužovi.
Môj momentálny svet sa zosypal. Ale predsa len. Áno, bol to jej manžel. Len a jedine jej. Nehodlala som robiť scény, ani predlžovať agóniu nejakými výlevmi hysterickej staršej ženskej. Radim ma naposledy pohladil po tvári a priložil svoje čelo k môjmu. Poprosil o odpustenie a ja som osirela.
Neviem, koľko dní som prechodila po byte v pyžame a len plakala. Priala som im to, ale
zároveň priznávam, že som na svoju dcéru obrovsky žiarlila. Keď mi osud doprial, aby som vedela, čo jej muž zač so všetkým všade, bola som pološialená žiarlivosťou. Ale ako správna mama, som všetko nechala byť a dcéru veľmi skoro navštívila so širokým úsmevom na perách. Vnútri som však bola v zúfalom stave.
Pomer s mojím zaťom mi bez pochyby zmenil. Urobil ma atraktívnejšou a plnou sebadôvery. To som spoznala vo chvíli, keď sa môj muž vrátil zo služobnej cesty. Ešte si ani poriadne nevybalil a už mi kľačal pri nohách. Po tvárach mu stekali slzy a on nezadržateľne hovoril o tom, ako ho všetko mrzí. Ten potrat, jeho chladná povaha, ignorácia a uzavretie sa do seba. Jeho pracovná cesta mu dala pocítiť to, že bezo mňa nemôže existovať. Nakoniec to bol paradoxne môj muž, kto ma dostal z bolesti, ktorú som práve ako žena prežívala. Hoci to bolo akokoľvek odporné voči mojej dcére.
Táto kapitola sa odohrala pred piatimi rokmi. Odvtedy je u nás zase všetko v poriadku. Tešíme sa z vnučky, ktorá je náš poklad. Našu rodinu tento malý cvrček poriadne stmelil dohromady.
Moja dcéra sa o mojom pomere s Radimom nikdy nedozvedela. Rovnako ako môj muž nemal o ničom ani tušenie. Radim sa pri spoločnom stretnutí chová vždy korektne. Len ja ešte dnes sem tam zachytím v jeho pohľade veľké ospravedlnenie. Všetko som mu však už dávno odpustila.
Laura 45
+ There are no comments
Add yours