Keď sa na obrázok pozriete prvýkrát, napadne vás, že tieto predmety vyzerajú ako staroveké skamenené kôstky. Ale viete, na čo tieto staroveké oválky skutočne slúžili? Nápovedou je, že ich využívala armáda.
Už z Biblie je ale zrejmé, že už v staroveku bol prak považovaný za mocnú a nebezpečnú zbraň. Aj v Biblii sa o nich píše, keď malý Dávid porazil obrovského Goliáša pomocou obyčajného praku. Málokto si uvedomuje, že táto zbraň bola v armádach obľúbená už od mladšej doby kamennej, kedy ju používali lovci, a prežila vlastne až do 20. storočia. Do istej miery možno povedať, že praky mali v staroveku rovnaký význam ako neskoršie guľomety.
Prak má dlhú históriu
Prak bol nebezpečnou zbraňou, ale akosi zaostával v popularite v tieni „slávnejších“ lukov, a to aj napriek tomu, že v starovekých armádach boli prakovníci zastúpení rovnako ako lukostrelci. Lenže staroveká ikonografia ich zobrazovala oveľa menej.
https://www.bulvarky.sk/poznate-rozdiel-medzi-tuzbou-a-laskou/
David ale nie je jediný, koho spomínajú staroveké písomné pramene. Aj v bitke pri Tróji bojovali na gréckej strane vojaci vyzbrojení luky a praky, rovnako ako vo vojsku asýrskeho panovníka Tiglathpilesara III. Praky sa však nepoužívali iba na súši. V Egypte boli malé skupiny prakovníkov umiestnené aj na lodiach.
Ťažká guľka alebo kameň z praku mohla v správnych rukách dosiahnuť rýchlosť až 160 km/ha kmeňoví bojovníci, ktorí sa pred takmer 2 000 rokmi stretli v bitke s protivníkovou rímskou armádou, boli zasiahnutí krupobitím guliek rovnako silných ako guľky v modernej pištoli.
Výhody a nevýhody prakov
V stredoveku existovali dva druhy prakov – do ruky a na tyči. Ručný prak sa skladal z puzdra na muníciu, ku ktorému boli priviazané remienky (šnúrky). Ručný prak mal dlhší dostrel ako ten na žrdi a bolo možné z neho strieľať o niečo ťažšie profi strely. A práve tie vidíte na fotografii vyššie. Vak bol najčastejšie vyrobený z tradičných materiálov – kože, ľanu, konope a vlny.
Prakovníci väčšinou stáli za lukostrelcov aj v stratégii boja. Ich úlohou bolo narušiť nepriateľské línie, aby sa do vzniknutých medzier mohli dostať ťažkí delostrelci. V dobe Caesara sa však praky účinne používali aj v boji proti slonom alebo proti nepriateľskej jazde.
Prakovníci neboli tak závislí na teréne v mieste bitky, ale zase ich nebolo možné nasadiť ich k útoku vo väčšom poraste. Väčšinou museli stáť nad nepriateľom, pretože len mierny sklon s uhlom 10 stupňov výrazne zlepšil účinnosť prakov.
Prítomnosť prakovníkov v armáde bola dôležitá, pretože bez nich bitka často končila porážkou.
http://100plus.sk/2023/02/18/inkvizicia-otvorila-tajny-archiv-hrozy-pachane-na-mniskach-za-murmi-klastora-otriasli-svetom/
Strely do prakov
Ako „strely“ do prakov sa najčastejšie používali riečne okruhliaky, ktoré boli nájdené aj na mnohých pravekých alebo starovekých archeologických náleziskách. Pretože išlo o bežné kamene, často ich možno len ťažko identifikovať.
Často však boli tieto okruhliaky nájdené v polohách, z ktorých možno usudzovať, že išlo o strely do prakov. Bolo ich nájdených napríklad aj niekoľko desiatok tisíc. Na niektorých náleziskách bola potom nájdená aj upravená plošina, ktorá slúžila práve pre bojovníkov s prakmi.
Slovenský archeológ Karol Pieta objavil na niekoľkých hradiskách z doby železnej množstvo vhodných kameňov a hlinených striel z praku. Z toho možno usudzovať, že európske hradiská z doby železnej boli navrhnuté tak, aby bola obrana pomocou prakov čo najúčinnejšia a zasypávala tak nepriateľa prakovým krupobitím.
Okrem riečnych kameňov tu však bola aj „pokročilejšia technológia“. Prvé vyrobené okrúhle „náboje“ do prakov sa objavili už v 6. tisícročí pred n. l. a boli vyrobené z hliny a kameňov. Mali často veľkosť a tvar slepačieho vajca a ich tvary boli postupne štandardizované. Hlinené strely sa menej vypaľovali, ale skôr sa nechávali tvrdo vyschnúť na slnku. Až neskôr sa v Grécku začali vyrábať strely z olova.
