Galiónové figúry zdobili predok lodí už v dávnych dobách, od 16. storočia neodmysliteľne patria ku galérom, plachetniciam. Tieto drevené sochy zvieraťa alebo alegoricky stvárnené mytologické postavy boli, ako námorníci verili, dušou a ochrankyňami lodí, často potom súviseli s ich menom. Častým námetom boli napoly morské bytosti a napoly ženy, morské panny. Vraj sám Kryštof Kolumbus troch z nich na svojich plavbách zbadal. Nie je to však jediná legenda, ktorá sa rozpráva.
Poznáme tieto krásky len z prednej časti lodí?
Dnešné deti najskôr poznajú Ariel z kreslených príbehov Malá morská víla štúdia Walt Disney Pictures (1989), staršia generácia potom tu H. Ch. Andersena (1836). Morské panny môžeme vidieť na obrazoch (napr. Morská panna, W. Waterhous, 1901), v operách (napr. Čarokraj, M. Ivanovič / I. Arsenjev, 2012), filmoch (Príbeh morskej panny, 2016), čítať o nich v knihách (napr. Morská panna Ch. Henry, 2018). Príbehy o nich sa rozprávali už v staroveku, ale existujú aj očití svedkovia, ktorí ich vraj zbadali.
http://100plus.sk/2023/02/15/nasli-strateny-einsteinov-list-z-roku-1949-neuveritelna-predpoved-sa-skutocne-naplnila/
Skutočne žili tieto bájne ženské stvorenia?
Dobové zápisky z rôznych storočí zahŕňajú očité svedectvá stretnutia s morskými pannami. Už v 1. storočí opisuje Plinius st. grécke nymfy – Néreovne ako ženy so šupinatým telom, spomína aj množstvo ich mŕtvych tiel nájdených na morskom brehu. V knihe Physiologus neznámeho gréckeho autora z 5. storočia sa píše: „… morská panna je ako dievča, má hruď aj telo, to sa však od pupka dole nepodobá dievčaťu, ale rybe s plutvou.“ Ďalej uvádza, že sladko spievajú a že „ námorníci kvôli jej spevu zabudnú na riadenie lode, až sa preberú, je už neskoro.
Ich lode sa potopia a už nikdy nevyplávajú.“ Áno, sú to známe kúzelné speváčky Sirény, ale tie sa skôr objavujú v bájoch. V roku 1403 sa morská panna dostala cez rozbitú hrádzu až do holandského vnútrozemia, o dve storočia neskôr opisuje zážitok z plavby cez Beringovo more H. Hudson, kedy členovia posádky zbadali ženské telo s čiernymi vlasmi a chvostom škvrnitým ako makrela. Kapitán Smith o pár rokov neskôr videl morskú pannu pri pobreží Massachusetts. Každé desaťročie, každého storočia prináša správy o morských pannách z mnohých miest sveta. Naposledy sa čiernovlasá panna s rybím chvostom objavila v roku 2008 v Južnej Afrike, iná o rok neskôr blízko izraelského mesta Haifa. Podľa správy Hlasu Ameriky z roku 2012 žijú dodnes v nádržiach Gokwe a Mutare v Zimbabwe.
A mýty?
Jeden z najstarších nás zavedie do starovekej Asýrie k tragickému príbehu Arargatis, ktorá omylom zabila svojho ľudského milenca. Ďalší z legiend rozpráva, že jedna panna žila v slanom jazere v pohoriach High Peaks (Essex, USA). Táto „tônka morskej panny“ mala liečivú moc. Panna sa zjavila tým, ktorí sa v nej o veľkonočnej polnoci vykúpali. Ak bol jej pohľad láskyplný, potom žijú naveky, pokiaľ sa mračila, potom ho pohltili hlbiny a už ho nikto nevidel. Inú morskú pannu priviezol pred stovkami rokov istý námorník do malého prírodného jazierka Blakemere (tiež Black Mere Pool/Mermaid’s Pond) v anglickom Peak District, kde dodnes straší jej duch, pretože sa nemohla vrátiť do mora. Tento mýtus možno vychádza zo skutočnej udalosti z roku 1679, kedy miestny vrah hodil do jazera predavačku. A vraj je to jej duch, ktorý tam straší. Novodobé skúmanie vôd morí a oceánov objavujú doteraz neznáme živočíchy. Ale kto vie, či sa práve kvôli tomu morské víly pred človekom neuchýlili do hlbín hlbších, než kde ich človek môže nájsť.
